Slovenský box čakal na olympijskú účasť dlhé štvrťstoročie a fanúšikovia boxu sa konečne dočkali vďaka Andrejovi „Bandimu“ Csemezovi, ktorý si olympijskú miestenku v hmotnostnej kategórii do 75 kg vybojoval na európskej kvalifikácii v Paríži, kde zároveň získal bronzovú medailu. Do olympijského boxerského ringu naposledy vstúpil reprezentant Slovenska počas OH v Atlante (1996) a na skutočnosť, že po 25 rokoch sa počas boxerského turnaja na najväčšom športovom podujatí planéty predstaví v ringu Slovák, sa teší celé naše športové hnutie. Oslovil som Bandiho pár dní pred odletom do Tokia a v krátkosti som si ho dovolil vyspovedať…
Bandi, boxu sa venuješ takmer desať rokov, svoj prvý titul Majstra Slovenska si získal už v roku 2012 v Galante vo váhe do 44 kg ako starší žiak a dodnes máš na konte 6 titulov Majstra SR, dvakrát si bol deviaty na Majstrovstvách sveta (2017 a 2019), vybojoval si pre Slovensko bronz na Európe v doraste, bronz na Európskych hrách 2019, bronz na európskej kvalifikácii (2021) a si Majster Európskej únie (2018) čo sú fantastické výsledky na to, že máš 23 rokov.
„Ďakujem. Snažím sa 😀 a keď si tak uvedomím, keď si takto vymenoval, že som prvú medailu z Európy priniesol ako dorastenec, ukazuje sa, že ide o dlhodobú prácu a že som v správnych rukách, ktoré ma vedia nasmerovať. Nevďačím za to iba pánovi trénerovi Tomimu, ale aj mojim rodičom, ktorí pri mne vždy stoja a všetko to so mnou prežívajú.“
Na olympijské hry si sa prebojoval v poslednej možnej kvalifikácii a iná šanca by už nebola. Neviem si ani predstaviť aký tlak si pociťoval, no zvládol si to na výbornú. Čo ti pomáha zvládať tieto psychicky náročné situácie?
„Na vrcholných podujatiach je najhorší vždy prvý zápas :-D, ale vždy som mal pri sebe pána trénera, ktorý je aj mojim mentálnym trénerom a spolu s Mirom Mackulinom, s ktorým spolupracujeme ma vedia vždy dobre nastaviť. Okrem taktiky a boxerskej stránky vie správnu atmosféru vždy navodiť aj reprezentačný tréner Pavol Hlavačka. Sme výborný tím!“
Stretávame sa na ligách a podujatiach Slovenskej boxerskej federácie od tvojich začiatkov, kedy si štartoval ešte v mládežníckych kategóriách. Vtedy ťa ako žiačika asi ani vo sne nenapadlo, že práve ty budeš reprezentovať SR na Olympijských hrách. Kedy si si uvedomil po prvý raz, že by to tak mohlo byť, a ty chlapec z Dolných Salíb môžeš byť olympionik?
„Určite nie. V tom veku som mal iné priority :-D. Chcel som byť dobrý boxer, ale olympijské hry som poznal iba z televízie. Neviem kedy presne to prišlo, ale s postupom času, keď pribúdali úspechy som si stanovil olympiádu ako cieľ. Úplne zásadné presvedčenie prišlo asi až so zlatom na Majstrovstvách EÚ.“
Niekde tu si to začal brať úplne vážne?
„Nie! Box som bral vždy vážne, ale tu niekde som to začal vidieť reálne a začal tomu veriť. Pán tréner ma naučil, že treba veriť svojim snom a tvrdo na tom pracovať.“
Vraví sa, že profesionál nie je ten, kto je za svoju prácu platený, ale ten, kto na sebe pracuje za každých okolností. Kedy sa z teba profesionálny športovec?
„Ani neviem. Už po príchode k Tomimu do KO Galanta som patril do tímu, kde sa pracovalo profesionálne. Videl som to už ako dieťa. Býval som s Filipom Meszárosom, Vilim Tankom a Lackom Matúšom u trénera. Všetko sme mali zabezpečené od stravy až po individuálny študijný plán. Samozrejme sme mali každý svoje úlohy a prísne pravidlá, takže mi to nevedomky v podstate bolo vštepované od malička.“
Vráťme sa takmer na začiatok tvojej kariéry. Hneď na začiatku si prestúpil do KO Box Club Galanta k tvojmu súčasnému trénerovi Tomášovi Kovácsovi, čo ťa k tomu viedlo?
„Ťažko povedať. S boxom som začal na Základnej škole v Horných Salibách pod vedením p. Szilágyiho, Laciho Takácsa a Ladislava Sarkányho, ktorý ma trénoval aj neskôr v KO Box Clube. Boxoval som ako žiačik v BC Galanta a neskôr BC Tvrdá Päsť Galanta. Tomiho tím som registroval na súťažiach a páčilo sa mi ako vystupovali. Boli jedna veľká rodina, všetci rovnako oblečení, všetci rovnako slušní, vždy všetci pokope a dobre boxovali… Neviem. Rozhodol som sa tam prestúpiť. Niečo ma tam ťahalo.“
S Tomim, s ktorým ste si časom vybudovali fantastický vzťah, ste stále spolu, neprejavila sa u Vás ešte „ponorka?“
„Nieeeeee. Sme rodina. Nie vždy všetko je podľa predstáv jednej, či druhej strany, no sme výborný tím a veľa je to o komunikácii.“
Mal si autonehodu, ako každého športovca ťa neobchádzajú rôzne zranenia a napriek všetkému si sa vždy dokázal vrátiť nie len do tréningového procesu, ale aj do ringu a si stále úspešnejší. Čo za tým všetko je?
„Máme v Akadémii nastavené fantastické podmienky k príprave. Okrem kondičnej a všeobecnej boxerskej prípravy spolupracujeme s výborným fyzioterapeutom Jakubom Kmeťkom, ktorý s nami robí zázraky. Mám na mieru zostavený jedálny lístok a doplnky stravy vďaka FUFU – Matejovi Brnovi a cítim sa výborne. Mám všetko profesionálne zabezpečené, no musel som sa naučiť byť disciplinovaný a spolupracovať. Je to výsledok dlhodobej systematickej práce.“
Byť disciplinovaný po každej stránke nedokáže každý športovec. Podľa ratingu boxerov si na Slovensku nenašiel premožiteľa od roku 2014, kedy si prehral diskvalifikáciou. Obaja si to veľmi dobre pamätáme a sám si mi teraz prihral na smeč :-D. Za dobu, ktorú ťa mám možnosť sledovať si prešiel veľkými zmenami. Nehovorím len o boxerskom štýle, ale hlavne o disciplíne. A tá, ako si sám uviedol, k úspešnému športovcovi patrí.
„Áno. Urobil som prehrešok proti pravidlám a hneď na turnaji som sa bol ospravedlniť aj súperovi, jeho trénerovi aj hlavnému rozhodcovi s celou Jury. Veľmi ma to mrzelo a dlho som nad tým rozmýšľal. Naučil som sa byť disciplinovaný. To je, ale dlhodobý proces. V každej príprave na každé podujatie sme s trénerom do sekundy naplánovali okrem kondičnej časti a boxerskej špecializácie, regenerácie, mentálnemu koučingu, stravy a doplnkom výživy úplne všetko. Bez disciplíny by nemala význam žiadna časť prípravy.“
Priznám sa, že tvoj terajší štýl s rukami dole sa ani mne veľmi nepáčil a v diskusiách na sociálnych sieťach, ťa za to mnohí otvorene kritizovali. Vnímal si to?
„Áno. Sledoval som, ale nezapájal som sa do toho. Tento štýl vznikal úplne spontánne a nie je to žiadny prejav frajeriny ani nič podobné. Jednoducho som rýchlejší a cítim sa pohyblivejší.“
Tréner ako sa pozerá na tento netradičný štýl?
„Môj tréner je prísny, ale tolerantný a správny človek. O všetko sa zhovárame a všetko preberáme ako na osobne, tak profesionálne. Vidí, že som v tom „doma,“ mám na to „oko“ a pomáha mi zlepšovať sa. Vynakladá neskutočne veľa úsilia, na to aby sme mali najlepšie možné podmienky, veľmi často aj na úkor vlastnej rodiny a financií. Vždy nám zabezpečí kvalitnú prípravu, nacestujeme spolu stovky kilometrov, odboxujeme desiatky zápasov so špičkovými súpermi a nič nemusíme riešiť. Našou úlohou je sa iba potiť, krvácať a drieť. Jednoducho nemusíme nič, iba sa sústrediť na to, čo je naša práca. Boxovať a víťaziť :-D.„
Bandi, ja ti ďakujem za tvoj čas a dovolím si za všetkých fanúšikov boxu na Slovensku, tebe aj celému slovenskému tímu popriať veľa šťastia v olympijskom dejisku, šťastný los a bystré oko. No a nech ti to strieľa…
Ján Brandejs